Vedenie ľudí a sebamanažment

Rozprávanie o slepote a jasnozrivosti

Každý manažér je dennodenne v kontakte s inými ľuďmi. S niektorými vychádza normálne, iní mu “sadnú”, ale sú medzi nimi aj takí, z ktorých ho večne bolia zuby.

Poznáte to? Do kancelárie vojde kolega, červený v tvári, sťažka sa spustí na stoličku a začne: “Ten Fero! Ja už to neznesiem! To ti je arogantný osol...!” A vy sa len tíško čudujete, pretože do kategórie arogantných oslov by ste bez ťažkostí zahrnuli i dotyčného kolegu...

Je to už raz tak. Všetci sme nejakí. To, čo vidíme na iných, nevidíme často na sebe. Niekto okamžite vycíti intrigu na míle, iný jedného dňa prekvapene precitne, keď sa niekomu podarilo “vyšachovať” ho z dobrého miesta... Nie je to vec inteligencie, ale optiky. Vidíme vždy len tú časť sveta, ktorá súvisí s našimi vlastnosťami, postojmi a skúsenosťami. Ak sme sa doposiaľ nestretli s intrigami, u nikoho ich nepredpokladáme.

Všimli ste si slovo “nepredpokladať”? Predpokladanie (a teda aj jasnozrivosť) sa totiž zakladá na tom, že naša “optika” nám umožňuje vidieť isté veci. A tak je to aj v prípade kolegu, čo ho nesmierne rozčuľuje spomínaný Fero - vníma na ňom tú vlastnosť, ktorou prekypuje aj sám. čím citlivejšie ju vníma a čím viac ho rozčuľuje, tým pravdepodobnejšie je, že si ju neuvedomuje u seba - že ju vedome potláča.

A tak sa stáva, že často kritizujeme na iných tie prejavy, o ktorých tušíme, že ich máme aj sami, ale za nič na svete by sme si to nepripustili. Je to bežný psychologický jav a nazýva sa projekciou. Svoje strachy, pocity, predstavy premietame na ľudí, s ktorými prichádzame do kontaktu. Na sebe ich možno nevidíme - ale tí druhí nám nastavujú zrkadlo.

Projekcia sa deje podvedome. Mohli by sme si povedať - tak čo? Zmierme sa s ňou... Ale v živote manažéra, človeka motivujúceho a hodnotiaceho, môže projekcia zapríčiniť poriadnu šarapatu. Vyrába mu slepé miesta. Ak je sám zanietený podnikavec a má pracovníka, čo hýri nápadmi, môže mu nevdojak nadŕžať a prehliadne, že jeho pracovník má síce nápady, ale zato žiadnu pracovnú disciplínu. Pokiaľ sa zajakáva a má z toho komplexy, bude mu zajakavý podriadený nezávisle od všetkých dobrých vlastností asi veľmi protivný.

Avšak projekcie robia človeka i “jasnozrivým”. Ak má manažér strach z rizika a pridelí podriadenému riskantnú úlohu, každé kratučké zaváhanie si vysvetlí okamžite ako strach z rizika, hoci mohlo byť zapríčinené len momentálnou nepozornosťou. Možno odteraz zaradí manažér podriadeného do kategórie bojazlivcov a nič zodpovedné mu už nepridelí...

čo však so slepotou a jasnozrivosťou, keď nám prekážajú? Predovšetkým si treba uvedomiť jedno - ak prejav iného človeka v nás vyvolá veľmi silnú reakciu, pravdepodobne sa nás dotkol na nejakom našom “slepom” mieste. Vtedy je dobré sa nad vecou zamyslieť. Pozorovať sa. Nie sú v živote situácie, keď reagujem podobne?

Poznám to z vlastnej skúsenosti. Vždy, keď môj kolega prišiel do kancelárie, pripadalo mi, akoby bol odrazu škrtol celý môj denný plán a šlo sa podľa jeho plánu. Hrozne som tým trpela, až kým som mu raz nepovedala: “Prosím ťa, nemanipuluj ma!”. Odpoveď bola prekvapivá: “Ale veď ja často mám pocit, že to ty ma manipuluješ...” Samozrejme, prvá reakcia bola - všetko odškriepiť! Ale keď som sa nad tým zamyslela, našla som zopár (nemálo) prípadov, keď som sa skutočne dopustila manipulácie. Bol to škaredý pocit, ale priniesol aj čosi dobré - odvtedy svoje manipulácie vidím. Neprestala som s nimi (zatiaľ). Ale vždy, keď sa nejakej dopustím, ospravedlním sa alebo dám kolegovi možnosť o tom hovoriť. (A to isté právo vyžadujem aj pre seba.)

Prvým krokom k odstráneniu slepých miest je teda vedieť o nich. Stačí sledovať svoje správanie a uvedomovať si situácie, keď máme neželané prejavy. Ak sú nám skutočne nepríjemné, tak po čase zmiznú samy.

Checklist: Príčiny projekcií

•  Mám rád na sebe niečo a preto to mám rád i na iných.
• Niečo mi chýba a preto to mimoriadne obdivujem na iných.
• Mám niečo navyše, ale rád by som ostal jediný, kto to má.
• Niečo na mne nie je dobré a preto to neznesiem ani na iných.
• Niečo mi chýba a preto to iným závidím.

Podľa Heleny Rehákovej, Manažér 0 (1996)