Kariéra

Keď si neviem rady…

Problémy, problémy, problémy... kto by to nepoznal? Dennodenne nás prikvačia, musíme ich riešiť - a často máme pocit, že sú nad naše sily.

Viete, čo tým myslímť Sedíte nad papiermi, zajtra ráno od vás očakávajú prevratné nové rozhodnutie, a vy nie a nie ho vymyslieť. čím viac namáhate hlavu, tým viac sa pohybujete akoby v začarovanom kruhu. Napadá vás vždy to isté (alebo to isté v bledomodrom) a pomaly začínate byť presvedčený, že práve váš problém žiadne riešenie nemá.

Je to dané tým, že náš mozog ako taký nemá priamy prístup k realite. Tá sa doň dostáva len sprostredkovane, cez naše vnemy a predstavy, ktoré si o skutočnosti vytvárame. Pokiaľ ho zásobíme len istými údajmi, nemá k dispozícii nič iné, a pokiaľ dostatočne dlho veci skúmame len z jedného hľadiska, začína si mozog namýšľať, že iné hľadisko ani neexistuje.

Keď sa spýtate nápaditých ľudí, ako na svoje nápady prišli, vymenujú vám tie najpodivnejšie miesta: balkón pri fajčení, záchod, záhradku pri okopávaní zemiakov. Všetky majú jedno spoločné - nemajú nič spoločné s riešením problémov. Jednoducho mozog dostal šancu oddýchnuť si, zmeniť perspektívu a odrazu - nápad. čiže pravidlo číslo jedna: ak riešite problémy, prerušujte túto činnosť inými, radšej fyzickými prácami. Hlava si odpočinie a možno práve v tom, čo robíte, nájde koreň budúceho riešenia.

To, akí sme, sa premieta i do toho, ako riešime problémy. Ľudia metodickí pristupujú metodicky aj k riešeniu problémov, ľudia kreatívni sa „nechávajú inšpirovať“. To však neznamená, že metodickí ľudia by nemohli mať inšpirácie. Chce to len jedno - dať vlastnému mozgu šancu častými zmenami témy vybočiť zo zabehaných koľají.

Než sa však pustíme do riešenia nejakého problému, mali by sme si dať čas na zistenie, v čom vlastne problém spočíva. Náš mozog má totiž okrem neochoty riešiť problémy ešte jednu ohavnú vlastnosť: rád, ochotne a výdatne hľadá riešenia v tej oblasti, ktorú pozná. Je to ako vtip o chlapíkovi, čo stratil kľúče v tmavej uličke a hľadá ich o uličku ďalej pod lampou. Keď sa nad tým náhodný okoloidúci pozastaví, chlapík sa prekvapene bráni: „Ale tam predsa nevidno!“ A presne toto s obľubou robí i náš mozog. Drží sa známych vecí. Preto sa často stáva, že nejde až k podstate problému, ale sa zastaví o úroveň vyššie, pretože to je posledná úroveň, kde ešte „vidno“. Malý príklad: Organizácia má priveľa roboty. Pribrala nových zamestnancov, ale všetci sú tak preťažení, že nik nemal čas nováčikov zaučiť. Hodili ich do vody a oni teraz plávajú. Snažia sa, ale zdá sa, že sú menej učenliví ako ostatní zamestnanci: s každým, aj tým najmenším rozhodnutím bežia k šéfovi, a to aj po piatykrát. Šéf sa rozhodne poslať ich na školenie, len čo sa situácia skľudní. Naučia ich rozhodovať sa a vo vlastnej kompetencii riešiť problémy. Pracovníci prídu zo školenia - a situácia sa opakuje. Šéf začína byť podráždený a uvažuje, že sa ich zbaví.

Šéf sa pri definovaní problému zjavne pohyboval len na rovine, ktorá bola prístupná jednoduchému, bezprostrednému pohľadu. Správne konštatoval, že pracovníci sú menej samostatní, ale neurobil už krok o úroveň nižšie - nespýtal sa, prečo. Tak mu unikol maličký detail: nikto nevymedzil kompetencie novoprijatých zamestnancov. Prejavová rovina - nepreberali zodpovednosť. Podstata - nevedeli, aké kompetencie majú. Z toho sa odvíja pravidlo druhé: ak definujete problém, nezastavujte sa na poslednej zjavnej úrovni. Spýtajte sa vždy, prečo to tak je.

Keď poznáte problém, mali by ste poznať aj cieľový stav. Ak ho poznáte, ľahko si určíte kroky, ako ho dosiahnuť. Pokiaľ váš problém však spočíva práve v definovaní cieľového stavu, ponúkame vám nasledovné techniky:

• metóda IFI: vytvorte si dva brainstormingové okruhy. Jeden nanáša myšlienky, druhý ich okamžite kritizuje (to nepôjde, lebo...). Prvý kruh hneď navrhne riešenie námietky (a predsa to pôjde, lebo...). Takto pokračujte, až sa námietky vyčerpajú. Potom si z myšlienok vyberte tú najlepšiu. Malý tip: nevyberajte si nápad, ktorý sa vám páči alebo zdá realizovateľný. Vyberte si pravý opak. Väčšinou to bývajú tie najprieraznejšie idey.

• metóda kopírovania: snažte sa nájsť v prírode alebo v inej branži prípad, keď vznikol podobný problém. Pozrite sa na to, ako ho riešila príroda alebo iná firma. Pokúste sa spôsob ich riešenia okopírovať (moderne sa to nazýva benchmarking).

• metóda preformulovania problému: písomne formulujte problém ako otázku, napr. „Ako môžem dosiahnuť, aby podniková dokumentácia bola jednotnáť“ Zmeňte všetky slová, ktoré nie sú jednoznačné. Podčiarknite všetky plnovýznamové slová. Ku každému z nich naformulujte presnú otázku. Napr. Ako má vyzerať jednotná podniková dokumentáciať Takto pokračujte, až dostanete 3-8 preformulovaných problémov. Zistíte, že na tieto otázky sa odpovedá omnoho ľahšie.

• metóda obrátenia problému: skúste problém obrátiť o 180 stupňov. Napríklad: Ako dosiahnem celkom nejednotnú podnikovú dokumentáciu? Táto metóda je vhodná, keď už je hlava unavená a skupine sa nechce rozmýšľať. A hocijako absurdne to znie: výsledkom býva súpis vecí, ktorým sa treba vyhnúť, a možno práve jedna z nich je tá kľúčová pri riešení vášho problému.

Každý si musí nájsť metódu, ktorá vyhovuje jeho typu a zvyklostiam. Ale dobré je z času na čas oskúšať vždy inú metódu. Nezabudnite - pre kreativitu nie je nič smrteľnejšie než pohoda a zabehané rutiny.

Zdroj: Helena Reháková, Manažér 1 (1996)